Černobyľ: Prvé dni po výbuchu

Autor: Peter Papp | 2.5.2007 o 2:50 | Karma článku: 12,64 | Prečítané:  28168x

Žijeme v síce nedokonalej, ale predsa demokracii. Sme zvyknutí, že keď sa niekde stane nejaká havária či neobyčajná situácia, úrady nielenže začnú konať, ale obyvateľov o situácii aj informujú. Pražské povodne, výbuch v Novákoch, lesný požiar v Tatrách, kontaminovaná voda v rieke Uh, i tá najmenšia nepravidelnosť vo fungovaní Temelína – to všetko pokrýva televízne spravodajstvo skoro v priamom prenose. O každej nenormálnosti sme informovaní okamžite a zároveň na obrazovke sledujeme priebeh odstraňovania jej následkov. Dnes považujeme za normálne, že obete pádu vojenského lietadla či výbuchu munície v Novákoch dostanú finančné odškodnenie. V totalitnom režime je však všetko inak. Poďme sa pozrieť, ako bolo informované obyvateľstvo v Černobyle a ako sa táto najväčšia havária ľudstva odstraňovala.

(Predchádzajúci diel: Černobyľ: Čo sa tam vlastne stalo)


ČAS: NULA


Helikoptéra letí popred havarovaný 4. blok. Tá vysoká komínovitá konštrukcia je spoločná pre 3. a 4. blok a navzájom ich oddeľuje, budova 3. bloku stojí neporušená vľavo, vpravo je len diera

Keď výbuch v sobotu o 1:23 v noci vyrazil strop 4. bloku, tlaková vlna otriasla mestom. Zamestnanecké dozimetre, ktoré merajú „obyčajné“ rozsahy rádioaktivity do 1 mR/s, všetky okamžite ukázali maximum. Dozimetre s rozsahom až do 1000 R/s boli len dva: jeden bol uložený práve vo 4. bloku a zničený – a druhý sa po zapnutí pokazil (!). Vedelo sa teda, že radiácia je väčšia, ako 1 milirentgen za sekundu, ale nevedelo sa, o koľko. Skutočná radiácia v tesnom okolí reaktora bola 5,6 R/s, teda 5600-krát vyššia... 1,5 minúty v tomto prostredí znamená 500 R a stačí na zabitie človeka. Mesto samotné samozrejme zažilo nižšiu intenzitu, i tá však bola rádovo vyššia od radiácie v Hirošime. (Dozimeter schopný správne zmerať intenzitu žiarenia prišiel na miesto až v ďalšiu noc.) Aj keď sa v okolí povaľovali kusy grafitu a paliva, ktoré výbuch rozhodil, vedúci smeny Akimov usúdil, že reaktor je nepoškodený (!).

Na miesto o pár minút prišli miestni hasiči. Nepovedali im, že horí reaktor, mysleli si, že ide len o obyčajný požiar. Podarilo sa im uhasiť požiar na streche susediaceho 3. bloku, ktorého reaktor bol ešte v činnosti, aj menšie požiare v okolí, ale diera po reaktore 4. bloku horela ďalej. Všetci hasiči dostali pri zásahu smrteľnú dávku žiarenia, na streche strávili 15-20 minút. Prvú čatu, ktorú viedol poručík Vladimir Pravik, potom vystriedala druhá čata vedená poručíkom Kibenokom. Pravik sám nechal svoju čatu odísť a ešte pomáhal kolegom. O 2:23 v noci, presne 60 minút po výbuchu, bol už prijatý do nemocnice. Žil ešte 13 dní. Dnes má so svojimi druhmi v Černobyle pamätník.

Pamätník hasičom

Pamätník pripjaťským hasičom

Obyvatelia Pripjate spali. Mnohí z nich pri otvorenom okne, pretože na apríl bolo neobvykle teplo. Niektorí sa na zvuk výbuchu zobudili a išli sa pozerať na balkóny alebo na strechy panelákov na zaujímavý úkaz – nad elektrárňou visel mrak, temne žiariaci sýtou malinovočervenou farbou. Najmä z najvyššieho, 16-poschodového paneláka naň bol výborný výhľad. Tí, ktorí tento pohľad prežili, neskôr vypovedali: „Netušili sme, že smrť môže byť taká nádherná...“

OBYČAJNÁ PRACOVNÁ SOBOTA

Po nočnom výbuchu sa mesto Pripjať nič netušiac zobudilo. Bolo pekne a horúco. Deti šli do školy, dospelí do práce, penzisti okopávali svoje záhradky, dokonca sa – ako býva v sobotu zvykom – konali aj svadby. Na štadióne sa dokonca konal futbalový zápas! Bol by to celkom normálny deň, keby... Keby na každom rohu nepostávali milicionári a keby pár nespavcov nebolo pozorovalo nočnú oblohu. Vysvetlenie milície bolo lakonické: „Bol to len požiar a vypúšťanie pary, na to ste zvyknutí, nie?“

Milicionár Nechajme hovoriť svedka. Ľubov Kovalevskaja, obyvateľka Pripjate: „Na cestách bola voda a nejaká biela tekutina. Všetky obrubníky boli biele a s penou... A tých milicionárov! Nikdy som nevidela v našom meste toľko policajtov. Nerobili nič, len posedávali na rôznych miestach – pri pošte, pri Dome kultúry... Akoby bolo stanné právo. Bol to dosť šok. Ale ľudia sa normálne prechádzali, všade boli deti... Bolo veľmi teplo. Ľudia šli k priehrade alebo na chaty, niektorí tam už boli od piatku. Aňa, moja dcéra, išla do školy. Prišla som domov a hovorím mame, Natašku nepúšťaj nikam von (to je moja neter), a keď príde Aňa zo školy, tak ani tú. Ale zabudla som jej povedať, nech zatvorí okná...

Vrátila som sa na námestie. Reaktor bolo dobre vidieť, horel a jedna stena bola spadnutá. Nad dieru šľahali plamene. Celý deň nám nič nepovedali. Nikto nič nevedel. Že vraj bol požiar. Ale o žiarení, že unikla rádioaktivita, nič... Aňa sa vrátila zo školy a hovorí mi, mami, mali sme skoro celú hodinu telesnej vonku. Šialenstvo.“

Zhodou okolností bol v tú sobotu v Pripjati i reportér štátnej televízie, mal tam natáčať akúsi reportáž. Namiesto toho však natáčal to, čo videl. Nesmierne historicky cenný videomateriál o poslednom dni Pripjate na svojich stránkach vystavila Elena Filatovová.

KOMISIA VEDCOV Z MOSKVY

pricestovala do Pripjate v sobotu podvečer. V čase jej príchodu už boli dvaja ľudia mŕtvi a 52 bolo hospitalizovaných. Koža im schádzala dolu spolu so šatami. Komisiu viedol člen Akadémie vied ZSSR, zástupca riaditeľa Kurčatovovho inštitútu atómovej energie, Valerij Legasov. Nezaoberal sa síce priamo reaktormi, ale v sobotu boli všetci kompetentnejší na dači a Legasov bol popredným jadrovým chemikom. Keď kolóna vládnych limuzín dôjde k elektrárni, profesor neskrýva prekvapenie: "Obvykle atómová elektráreň nevyžaruje nič viditeľné. Z jej komína nevychádza žiadny dym. My sme videli žiaru vychádzajúcu z rozhorúčeného grafitu. Už dávno predtým, ako sme sa priblížili k Pripjati, nebo žiarilo na červeno."

Legasov presadá z čiernej Volgy priamo do armádnej helikoptéry a necháva sa vyviezť niekoľko sto metrov nad elektráreň. Vrtuľník sa v rádioaktívnom poli trasie. Jeden z oficierov sa Legasova pýta: "A čo je to tam dole za malinové svetlo?" Profesor odkričí naspäť: "To nie je svetlo. To je smrť."


Začína sa evakuácia "na tri dni"...
Pasažieri
...ľudia idú s niekoľkými taškami...
Odvoz
...na autobus, ktorý ide raz za život

Profesor chápe, že došlo k najhoršiemu. Pýta sa, či je v okolí nejaké obyvateľstvo. Vie, že evakuáciu je nutné vykonať okamžite, Pripjaťou počínajúc, ale nikto z vojakov sa neodváži vydať taký rozkaz. Gorbačov bol nedostupný a vojaci sa báli začať evakuáciu bez jeho súhlasu. V rekordne krátkom čase prišlo do Pripjati 1300 autobusov z kyjevskej MHD a 4 vlaky, ale bez rozkazu z najvyšších miest čakali prázdne. Naštvaný Legasov, ktorý trval na okamžitej evakuácii, sa začal s vládnou komisiou hádať. "Ale ako môžeme evakuovať? Keď to urobíme, všetko sa dostane na verejnosť," hovorili papaláši. Legasov odpovedal: "To rozhodnutie musíte urobiť, inak tisíce ľudí zomrú."

V noci zo soboty na nedeľu do Pripjate vchádzajú zvláštne vojenské autá vybavené silnými dozimetrami, vyvinutými pre prípad atómovej vojny. Až teraz je možné radiáciu zmerať. Tisíce rentgenov za hodinu... Legasov sadá do gazíka a osobne ide k reaktoru zmerať rádioaktivitu. Vie, že žiarenie treba za každú cenu zastaviť. Že onedlho bude musieť poslať stovky ľudí na istú smrť. Ešte v noci vzlietajú vojenské vrtuľníky a z výšky 200 m zhadzujú do reaktora piesok, cement, dolomit a pohlcovače neutrónov. Piloti začínajú zvracať, ale hrdinsky vzlietajú znova a znova na svoju fatálnu misiu. Jeden vrtuľník aj s posádkou spadol do reaktora (a je tam dodnes). Legasov sleduje operáciu zo strechy vedľajšieho bloku.

Prvé fámy o evakuácii sa aj tak medzi obyvateľmi šíria už v sobotu večer. Komisia však zasadala spolu s armádou až v nedeľu o 8.00 a evakuáciu odsúhlasila až o 10.00. Pravidelná vlaková a autobusová doprava však už v priebehu soboty vozila ľudí len smerom z mesta, do oblasti nikoho nepúšťali. Kým však komisia v nedeľu ráno zasadala, na dvoroch sa hrali deti a mamičky s kočíkmi korzovali po uliciach Pripjati.

Evakuácia bola vyhlásená v nedeľu napoludnie z miestneho rádia i z auta, ktoré krúžilo ulicami a z megafónu na streche stále dookola púšťalo toto hlásenie o evakuácii. Mala začať o štrnásť nula nula.

14.00 - to bolo 36 hodín po výbuchu! O evakuácii tvrdili, že potrvá "len tri dni". Keby im povedali pravdu, totiž, že odchádzajú navždy, ľudia by sa balili dlho - a na to nebol čas. Väčšina ľudí tak doma nechala všetok majetok vrátane rodinných fotografií, cenností, listov, vysvedčení... Evakuanti kráčali nič netušiac po chodníkoch vedúcich v tesnej blízkosti elektrárne, cez žiariaci "Červený les". Radiácia v meste dosahovala 1 R/h. Do 17. hodiny odišlo z Pripjate, mesta založeného len o 16 rokov skôr, všetkých 48 tisíc obyvateľov. Navždy. Samotný okres Černobyľ bol však evakuovaný ešte neskoršie, 3.-7. mája! Celý tento čas dovolili obyvateľom vrátane detí pohybovať sa po uliciach.

Likvidátori = bioroboti

Likvidátori. Živí roboti.

V prázdnom meste pokračovali práce likvidátorov. Niektorí z nich ešte pred smrťou popísali „chuť“ intenzívnej radiácie: na jazyku chutí vraj kovovo a na koži vyvoláva pocit bodania ihličkami.

V priebehu likvidačných prác sa vyskytol závažný problém: materiály zhadzované z helikoptér zafungovali nad rozhorúčeným jadrovým palivom ako deka, čím sa palivo ohrialo až na 2000 stupňov a ako láva začalo stekať po schodištiach, po stenách, ba i priamo podlahami smerom dolu. Tam však bolo jazierko chladiacej vody, uniknutej z roztrhnutého potrubia. Ak by palivo s teplotou lávy prepálilo podlahu a spadlo do vody, došlo by k druhému, omnoho horšiemu výbuchu, ktorý by podľa Legasovových výpočtov zničil všetok život až do vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov (!! Michalovce = 600 km!). Bolo by nutné presídliť desiatky miliónov ľudí! Vypustiť vodu sa podujali traja muži v neoprénových oblekoch – Ing. Alexej Ananenko, Ing. Valerij Bezpalov a Boris Baranov, ktorý im pri ceste do útrob bloku 4 svietil baterkou. Baterka sa po ceste pokazila (!), ale inžinieri pokračovali po hmate pozdĺž rúry a nakoniec ten správny ventil našli. Európa by im mala byť vďačná.

Večný parking

Osobné autá obyvateľov Pripjate tu našli svoj večný parking...

Mnohí likvidátori našli v Pripjati smrť a tí, ktorí ešte žijú, sú chorí. Koľko je ktorých, už dnes nikto nespočíta. Oficiálny údaj uvádza len 31 mŕtvych. Lekári v ZSSR nesmeli uvádzať do chorobopisov diagnózu „choroba z ožiarenia“. Tí, u ktorých sa prejavila, boli spočiatku vození do kyjevských nemocníc, ale keď ich kapacita nestačila, boli pre nich uvoľnené niektoré nemocnice na Kryme (cca 650 km ďaleko). Likvidátori tam boli vození priamymi vlakmi, ale prezliecť sa a podstúpiť dekontamináciu mohli až v cieľovej stanici!! Postupom času prepukla choroba z ožiarenia aj u personálu krymských nemocníc a hroby prikryli spolu s likvidátormi i sestry a lekárov. Samotné nemocnice boli v mnohých prípadoch pre vysoké zbytkové žiarenie asanované. Nákladné autá, helikoptéry a vôbec všetky mechanizmy, ktoré pracovali na likvidácii následkov katastrofy, ako aj osobné autá obyvateľov Pripjate, zostali z rovnakého dôvodu navždy zaparkované v zóne okolo elektrárne, okrem – kyjevských autobusov MHD, ktoré naďalej vozili a možno dodnes vozia obyvateľov miliónového mesta...

 

EXODUS KYJEVA A ŽIARIVÉ PRVOMÁJOVÉ SPRIEVODY

Ukrajinská metropola Kyjev, veľká ako Praha, leží iba 110 km južne od havarovanej elektrárne. Šťastím vyše milióna obyvateľov sa stalo počasie. V kritických dňoch po havárii stále vial vietor z juhu a juhovýchodu, teda od Kyjeva k Černobyľu. V prvých dňoch po havárii sa po meste rozchýrili zvesti, že v Černobyle sa stalo čosi strašné, šepkalo sa o úniku rádioaktivity. Za pár dní z mesta zmizli všetky ženy a deti a veľká časť mužov. Keďže kolovali chýry, že profylaxiou proti chorobe z ožiarenia je pitie červeného vína (to sovietska medicína tvrdila úplne vážne!), ľud si toto pravidlo veľmi rýchlo rozšíril na všetky druhy alkoholu. Po meste sa teda potácali skoro výhradne opití chlapi, spíjali sa zo strachu i v nádeji, že im alkoholová kúra zachráni život. Na Prvého mája títo chlapi pochodovali, ako každý rok, v sprievode, pričom ich z tribúny výnimočne nepozorovali vysokí stranícki činitelia. Dodržanie straníckych bohoslužieb bolo dôležitejšie, ako zdravie pracujúcich, nie však ako zdravie papalášov. Aj v mestách, postihnutých radiáciou omnoho viac (Gomeľ), ako aj vo všetkých susedných sovietskych satelitoch, sa konala tradičná prvomájová paráda. Aj ja som v ten deň kráčal prešovským námestím, jemne mrholilo, a spolu so zrážkami nám padali na hlavy nestabilné izotopy cézia, stroncia a jódu. Mal som 6 a pol roka a v ruke mávatko. Dnes mám 27 a pol a som vedený u endokrinológa s trucujúcou štítnou žľazou, ako aj mnohí moji krajania a krajanky. Liečiť štítne žľazy vo východnej Európe asi nie je zlý job.

1. MÁJ

Prvý máj 1986 v Kyjeve. Neboli ste v tento deň náhodou aj vy v sprievode? A nezmokli ste?

SARKOFÁG

SARKOFÁG

Tá čierna vec vpravo od komína je sarkofág 4. bloku. Vľavo 3. blok.

Nad troskami budovy 4. bloku likvidátori nakoniec vztýčili obrovskú betónovú rakvu – sarkofág. Má brániť úniku rádioaktivity do okolia. Bola stavaná náhlivo, nie je ku konštrukcii pôvodnej budovy privarená, stojí na nej. Drží ju len zemská príťažlivosť. Bola plánovaná len ako dočasná, ale stojí už 20 rokov. Čas do nej vyryl diery, cez ktoré dnes dažďová voda padá niekam do hĺbky, na masy dolomitu a bóru, na spadnutý vrtuľník a na stále horúce a stále reagujúce jadrové palivo. Opravovať ju znamená liezť do ožarovne. Francúzi plánujú postaviť niečo ako polkruhový hangár, ktorý pritiahnu nad blok 4 a nad jeho chátrajúci sarkofág, a keď tam bude, oba konce sa zatavia. Dúfajme, že sa im to podarí skôr, ako ukrajinsko-bieloruské pomedzie navštívi nejaký výdatný orkán.

 

ŠVÉDSKY ALARM A NEPOCHOPENÝ LEGASOV

Okrem prvomájových sprievodov sa samozrejme neodriekli ani medzinárodné cyklistické preteky, lety civilných lietadiel nad Ukrajinou a Bieloruskom a plavby po Dnepri a Čiernom mori. Sovieti pripustili haváriu na ich území až vtedy, keď personál švédskej jadrovej elektrárne vo Forsmarku 28. apríla a následne aj ďalšie elektrárne v Škandinávii a západnej Európe namerali zvýšenú radiáciu okolia. Výpočtom sa zistilo, že zdroj žiarenia je niekde na Ukrajine alebo v Bielorusku. Po tom, čo o udalosti informovali 30. apríla západné médiá, ZSSR sa viac nemohol vyhovárať.

Piateho mája sa Legasov vracia do Moskvy. Manželka ho skoro nespozná, je opálený od radiácie. Pri rodine strávi len 35 minút a okamžite ho vezú na mimoriadne zasadanie Politbyra. Po mnohých prebdených nociach reční pred Politbyrom a vysvetľuje im obrovský rozsah tragédie. Politbyro ako jedno z riešení navrhuje 50-násobné zvýšenie noriem úrovne rádioaktivity pre obyvateľstvo a navrhuje vyslať do málo zasiahnutých oblastí Černobyľa novinárov, ktorí by napísali optimistické články... Legasov sa na rozdiel od ostatných vedcov vracia do Černobyľa. Píše odborné články, v ktorých popisuje nebezpečnosť konštrukcie reaktorov RBMK a navrhuje výrobu novej generácie reaktorov. Minister energetiky mu za to vynadá do analfabetov a odkáže mu, že nemá strkať nos do jeho záležitostí. Aj pre kolegov jadrových fyzikov je len blbý chemik, ktorý sa im mieša do práce. Vláda rozhoduje, že bude stavať aj ďalšie reaktory RBMK.

V auguste 1986 akademik Legasov navštevuje sídlo MAAE vo Viedni. Medzinárodnú verejnosť informuje veľmi otvorene a celá sála mu postojačky aplauduje. Legasova však doma za jeho prácu neodmenili ničím, iba hodinkami. Legasova nechce nikto počúvať. 46-ročný vedec po dlhých mesiacoch v Černobyle naviac sám ochorel na chorobu z ožiarenia. Nešťastný akademik, ktorý o rádiochémii vedel neporovnateľne viac, ako všetci politruci a KGB-áci, si nakoniec v deň 2. výročia tragédie kvôli nepochopeniu mocných vzal život sám.

Partija Lenina...

Slová zo sovietskej hymny na panelovej stene v opustenej Pripjati: Strana Lenina, sila národa k triumfu komunizmu vedie nás! Pripjať, 1991

(pokračovanie v 3. dieli: Černobyľ, chránená krajinná oblasť)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

V správnom čase na správnom balkóne

Tiahnuce žeriavy a husi, ale aj strieľajúci psychopat a výbuch plynu. Čo všetko sa dá odfotiť z bytu.

ŠPORT

Dravecký o vyhodení: Beriem všetko na seba

Dravecký si s veľkou pravdepodobnosťou nezahrá na olympiáde.

BRATISLAVA

Vyrobiť originálny bratislavský rožok je kumšt

Vo Viedni majú Sacher tortu, v Budapešti šomló halušky, v Bratislave rožky.


Už ste čítali?